ŠKOLSTVO

Základná škola s materskou školou Boleráz

Adresa školy: Boleráz 456
  • Riaditeľ školy : Mgr. Drahomíra Ostatníková
  • Zástupca riaditeľa pre MŠ: Emília Krišicová
  • Zástupca riaditeľa pre ZŠ: Mgr. Daniela Miškovičová
  • Riaditeľ školy : Mgr. Drahomíra Ostatníková
  • Účtovníčka : Ivana Jurišová (033/5579192)
  • Telefón: ZŠ – 033/ 5579 113
  • Telefón MŠ – 033/5579 444
  • Telefón školská jedáleň – 033/5579 118
URL: http://zsboleraz.edupage.sk
E-mail: skola@zsboleraz.edu.sk

Krátko o vývoji

Počiatky školstva na našom teritóriu sú úzko späté so šírením kresťanstva. S misijným úsilím cirkví súvisí aj vznik prvých škôl. Na dedinách sa zriaďovali pri farách. Po tragédii pri Moháči (1526) sa presťahovala Ostrihomská kapitula do Trnavy a paralelne s rozvojom cirkevného života sa pod jej vplyvom rozvíja aj školstvo. Trnavská synoda v roku 1560 nariadila, aby farnosti ustanovili učiteľa pre vzdelávanie detí. Aj keď správa o existencii školy v Boleráze pochádza z roku 1598, právom sa môžeme domnievať, že tu bola oveľa skôr. Do školy sa chodilo iba v zime a učil sa katechizmus, čítať, písať a trochu počítať. Aj keď to predstavovalo malé vzdelanie, predsa vzdelaním bolo.
V roku 1777 vydala panovníčka Mária Terézia prvý súborný školský poriadok nazvaný Ratio educationis, ktorý mal evidentné germanizačné snahy. Metodicky usmerňoval školský systém aj v požiadavkách na telesnú, rozumovú a morálnu výchovu. V Uhorsku sa čím ďalej tým viac prejavovali snahy presadzovať maďarčinu. V roku 1805 František II. schvaľuje nový Ratio educationis, podľa ktorého sa maďarčina zaviedla ako povinný predmet. Snahy o jednotnom maďarskom nároďe a jednotnej reči sa vypuklo prejavili, keď uhorský snem v roku 1844 uzákonil maďarčinu ako vyučovací jazyk.
Slovenskí národovci na 10. mája 1848 zvolali do Liptovského Sv. Mikuláša národné zhromaždenie a zostavili žiadosti slovenského národa. Šiesty bod memoranda doslovne znel: Žiadame dokonalé zriadenie národných škôl, a to ako začiatočných (elementárnych), tak aj reálnych, meštianskych, ústavov dievčenských, ústavov pre vychovávame učiteľov a kňazov, potom vyšších ústavov literárnych, najmä: gymnázií, lýceí, akadémie, ústavu polytechnického a jednej univerzity. Všetky tieto ústavy majú byť založené na základe slobodného vyučovania a vyučovacia reč pre synov a dcéry slovenského národa nemá byť inšia ako slovenská, aby na tomto základe slovenský národ mohol si vychovávať synov jemu a krajine verných.
Maďarizačné snahy sa prejavili aj v školských reformách z roku 1861 a 1879. Školstvo sa tak stalo účinným nástrojom asimilácie nemaďarských národností s konečným cieľom vytvoriť jednorečový uhorský komplex. Tieto tlaky vyvrcholili v Apóniho školských zákonoch z roku 1907, podľa ktorých sa mala maďarčina nielen učiť, ale aj naučiť. Bolo to v duchu hesla: Dajte nám školy, my vám dáme Maďarov. Už po skončení štvrtého ročníka (pri vtedajšej šesťročnej) mali žiaci ovládať nanútený jazyk slovom a písmom. Učitelia, ktorí nedocielili dobré výsledky, boli podozrievaní z nedostatku dobrej vôle, alebo nedostatku pedagogických schopností. Tí, ktorí dobré výsledky dosiahli, dostávali východné preferencie. Pre deti v rýdzo slovenskej oblasti, akým bol Boleráz, to znamenalo veľké trápenie. Učitelia vyžadovali, aby deti medzi sebou aj na ulici hovorili maďarsky. K tomuto neľudskému duchovnému vydieraniu sa pridružila kataklizma svetovej vojny. Detské ruky boli potrebné pri gazdovstvách, lebo otcovia narukovali. A výsledky vo vyučovaní maďarčiny boli stále horšie. Tento stav pominul až v prevratových dňoch v novembri 1918.

Prví učitelia

Z dobových archívnych ďokumentov vieme, že v rokoch 1713-1718 učil v Boleráze Štefan Šabikovič, v roku 1742 sa stretávame s Jozefom Topoľčánim, v rokoch 1763 – 1774 s Františkom Matušekom a Matejom Augustinusom. Títo okrem vyučovania robili organistov a notárov. Spisovali a zostavovali obecnú agendu. Príčina bola celkom prozaická. Richtári ani prísažní (členovia obecného zastupiteľstva) vtedy ešte väčšinou nevedeli čítať, ani písať.
Najneskôr od roku 1782 tu účinkoval už spomínaný Anton Hubáček. Za vyučovanie detí, ktoré trvalo asi štvrť roka (začínalo po Sviatku Všetkých Svätých a končilo pred Veľkou nocou) od každého dostával 25 denárov, peceň chleba a polovičnú mierku soli. Na vyučovanie žiak doniesol do školy dve polienka dreva. Nimi si kúrili. Ročný príjem za vyučovanie bol 6 zlatých a 80 denárov. V tejto sume je pravdepodobne zahrnutá aj hodnota naturálii. Pri tejto úvahe nám vychádza, že žiakov chodilo do školy asi 20. „Exludirector” Anton Hubácek zomrel 11. mája 1840 ako 95-ročný. Ak porovnáme údaj z vizitácie z roku 1782, kde sa spomínalo, že mal 34 rokov, tak v roku 1840 by mal 92. Tento rozdiel v záznamoch napokon nieje rozhodujúci, ale hodnovernejším sa zdá byť údaj z matriky zomrelých. V rokoch 1825-1843 tu učil a hral na organe Ján Matejka, v rokoch 1838-1843 sa spomína Anton Benedikovič. Vizitácia z roku 1847 dosť podrobne hovorí o učiteľovi-organistovi, ktorý ako jeho predchodcovia robil aj notára. Bol ním Ján Benáči a mal aj výpomocného učiteľa. Za hru na organe mal ročne 10 zlatých. Užíval záhradu, kapustnistko a konopnište. V roku 1867 sa stal správcom školy v Boleráze Ján Žáni, narodený 24. júla 1844 v Hlohovci. Učiteľské štúdia absolvoval v roku 1862 v Trnave. Pred smrťou Jána Benáčiho (zomrel 62 ročný) deti vyučoval učiteľ Anton Lulej. Ferencz Komlóssy vo svojom diele o dejinách rím.-kat. školstva uvádza aj mená triednych učiteľov v Boleráze, ale žiaľ bez rokov pôsobenia. Boli to: Ján Tančarič, Adolf Glos, Ignác Nottný, Jozef Hanus a Adolf Reichfeld. Tunajšia škola bola rímsko-katolícka a riadila ju školská stolica, orgán volený farníkmi. Predsedom stolice zo zákona bol miestny farár. Členom mohol byť iba katolík zachovávajúci živú vieru, ktorý vedel čítať a písať, prispieval na školu, zaujímal sa o jej problémy, nebol stíhaný cirkevnou ani svetskou vrchnosťou, mal riadne uzavreté manželstvo a čo sa týkalo života nemali byť voči nemu vznesené pripomienky.
Škola stála tam, kde bol byt organistu. Bola veľmi malá, pokrytá slamou. Vnútorné zariadenie tvorili dva dlhé stoly a lavice bez operadiel. Nová sa stavala za farára Jána Vaneka, ktorý na ňu osobne veľmi prispel a zakúpil zariadenie. Lavice pre žiakov boli podobné tým, aké vidíme v kostoloch. V predrevolučných rokoch sa v tejto jednotriedke tiesnilo takmer 100 detí, lebo ju navštevovali aj žiačikovia z Klčovian.
V roku 1868 bola uzákonená školopovinnosť pre všetky deti od 6. do 12. roku a rozšírila sa predmetná skladba. K tomu sa pridružili aj 3 roky nedeľnej školy. Do školy už chodilo takmer dvesto detí, a to tak, že ráno mali vyučovanie starší, popoludní mladší žiaci.
Ján Žáni ukončil pedagogické pôsobenie v roku 1903 a odišiel na odpočinok. V rokoch 1903 – 1904 tu pôsobil učiteľ Alexander Rakúšan, v roku 1905 nastúpil Martin Jurenka narodený 24. februára 1881 v Suchej n/P. Učiteľský ústav v Ostrihome skončil v roku 1901 a pred príchodom do Bolerázu pôsobil v Smoleniciach. V roku 1905 sem prišiel ďalší mladý učiteľ Augustín Rozkošný, narodený 13. novembra 1885 vo Vŕbovom. Učiteľský ústav v Ostrihome absolvoval v roku 1905. V roku 1906 prišiel do Bolerázu učiteľ-organista Ľudovít Schronk (pôvodne sa volal Szentmiklósi). V roku 1907 odišiel Jurenka do Neštichu a Rozkošný na novozriadenú štátnu školu do Šelpíc. Do prvej svetovej vojny v Boleráze učil Schronk a v druhej triede Ján Vanček. Po jej vypuknutí obaja narukovali. Prvé dva vojnové roky tu vyučoval penzionovaný učiteľ Halmoš, druhé dva penzista Martin Lahvička”. Dochádzka bola zlá, lebo otcovia rodín narukovali a detské ruky potrebovalo domáce hospodárstvo. Toto malo negatívny dosah aj na výsledky vyučovacieho procesu.

V novej republike

Školský rok 1918/19 sa začal 15. septembra. Mladá počerná učiteľka začala vyučovanie modlitbou v maďarčine. O krátky čas, v novembri, sa všetko od základu zmenilo. Starý názov školy – Római katholikus népiskola Bélaház – sa zmenil na: Rímskokatolícka ľudová škola v Boleráze. Celé dva mesiace škola nefungovala. Vo vyučovaní sa pokračovalo až 3. januára 1919. Medzitým sa vrátil aj správca Schronk a učiteľ Vanček. Vyučovacia reč už bola slovenská, vyučujúci maďarčinu zabudli a metódy, ktorými ju pred vojnou presadzovali, nebolo pred nimi radno spomínať. V októbri 1920 začal na škole pôsobiť Ján Gregor a od 26. septembra 1920 tu učil Jozef Miškech. Od 1. septembra 1923 bol zavedený siedmy ročník. Do školy nastúpilo 185 žiakov. Triedny učiteľ Jozef Miškech odišiel 9. februára 1924 pôsobiť ako pedagóg do Klčovian. Od 11. februára do 17. marca bolo striedavé vyučovanie a 18. marca 1924 sem prišiel učiť Vojtech Nevím.
Nadriadené školské cirkevné orgány v roku 1923 dovolili, aby správcom rím.-kat. školy mohol byť aj laik, teda nekňaz. V októbri 1923 za správcu tunajšej školy zvolili Ľudovíta Schronka. Neúčinkoval dlho, lebo 19. septembra 1924 zomrel. Funkciu učiteľa-organistu od 3. marca 1925 vykonával Štefan Madygan narodený 25. decembra 1893 v Oravke (Poľsko). Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií v Nitre roku 1914, študoval teológiu, ktorú nedokončil a prestúpil do Učiteľského ústavu v Štubnianskych Tepliciach (dnes Turčianske Teplice). Ten absolvoval v roku 1919. Vojtech Nevím sa odsťahoval 30. júla 1932 do Hatalova. Za nového správcu zvolili Štefana Madygana. Pedagogický zbor začiatkom školského roku 1932/33 doplnili: Pavol Vlasák z Nemeckého (dnes Nitrianskeho) Právna a učiteľkou IV. triedy sa stala Mária Krestová nar. 26. decembra 1911 v Skotnici (Morava). Učiteľský ústav absolvovala v roku 1932 v Príbore.
Povinná osemročná školská dochádzka spôsobila, že existujúce učebné priestory dávno nevyhovovali. Provizórne sa učilo v „Pastierni” a v objektoch patriacich veľkostatku v Smoleniciach (od 7. jan. 1935). V pedagogickom zbore po odchode Vojtecha Košovského začal pôsobiť od 29. júla 1934 Ferdinand Klinovský a v septembri 1934 nastúpil Rudolf Dusík z Bolerázu. Od 1. septembra 1935 tu začala učiť Mária Valášková narodená 30. septembra 1915 v Dolnej Krupej. Učiteľský ústav absolvovala v roku 1935. Učiteľka Valášková (vydatá Dobošová) vychovala generácie žiakov, ktorí aj po rokoch oceňujú jej vynikajúce pedagogické schopnosti, citlivý prístup a ľudskú vľúdnosť.
Koniec tridsiatych rokov sa niesol v znamení veľkých politických zmien. V októbri 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska a 14. marca 1939 vyhlásili Slovenský štát. Začiatkom roka 1939 odišiel Vojtech Košovský a nahradil ho Dezider Szilágyi. Učiteľku Máriu Chalupkovu 30. novembra 1939 prepustili zo školstva, 14. januára 1940 sem prišla učiť Katarína Nemečková. Dezider Szilágyi taktiež odišiel a 1. septembra 1940 nastúpil učiteľ Jozef Doboš. Ďalej učili: Mária Lajdová, Marta Bílovská, Vilma Valentovičová, Elemír Halász, Frída Plchová, Jarmila Važecká, Mária Huttova, Jozef Bendzi, Vilma Kormúthová, Antónia Latkóczi a ďalší.

Stavba novej školy

Problematika nevyhovujúcich priestorov školy sa objavuje v zápisniciach obecného zastupiteľstva už začiatkom tridsiatych rokov. Otázka školy sa riešila aj na zasadnutí 13. augusta 1932. Notár predniesol prípis číslo 161/32 o uznesení školskej stolice. Starosta zamietavé stanovisko odôvodnil tým, že následok dvojročného sucha a ľadovec silne postihol občanov, no najmä roľníkov, takže v danej situácii nemožno uvažovať ani o prístavbe štvrtej triedy. Navrhol, aby zastupiteľstvo požiadalo nadriadené školské orgány o povolenie striedavého vyučovania, keďže počet školopovinných detí bol 210 a 70 žiakov na jedného učiteľa bola prípustná norma.
Ďalším problémom, ktorý vystúpil v neskorších rokoch do popredia bola skutočnosť, že obec nemala pre stavbu školy vhodný pozemok. Preto začal vládny komisár František Danišovič v roku 1941 vyjednávať s Petrom Pálfim, majiteľom nehnuteľností v obci o pozemku vhodnom na stavbu školy. V roku 1942 ho obec získala. Zabezpečením projektovej dokumentácie zastupiteľstvo poverilo rodáka Ing. Dr. Petra Danišoviča. Ten obstaral projekt novej 5 triednej školy a príslušný rozpočet. Po schválení dokumentácie bolo treba prekonať zásobovacie ťažkosti spôsobené vojnou. Preto vymohol udelenie výnimky na stavbu od úradu pre zásobovanie a subvenciu od Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave. Podľa rozpočtu mala stavba stáť 800 000 korún. Ing. Dr. Peter Danišovič začal so stavbou v jarných mesiacoch 1944. V prvej etape sa počítalo s piatimi triedami, riaditeľnou, zborovňou, kabinetmi, príslušnými schodišťami a kuchyňou. Druhá zahrňovala umyváreň, sprchy, šatne, telocvičňu a byty pre riaditeľa a školníka. Od októbra 1944 boli v novostavbe ubytovaní nemeckí vojaci. To znamená, že škola už mala dohotovenú strechu a miestnosti obytné. Koncom marca 1945 triedy mali drevenú podlahu, boli vybielené, ibála len telocvičňa a byty. Prechod frontu budovu značne poškodil, takže popri realizácii druhej etapy sa odstraňovali dôsledky ničiacej streľby.

Prvé roky

Na stavbe, ktorá bola pripravovaná pre ľudové školstvo, sa pokračovalo aj v roku 1946. Poverejníctvo školstva a osvety z nej zriadilo 1. septembra 1946 výnosom číslo 79.867/46-II/4 zo dňa 12. augusta 1946 Štátnu obvodnú meštiansku školu v Boleráze. Jej obvod stanovili takto: Boleráz s osadou Banka, Klčovany s majerom Kanovič, Šelpice, Bohdanovce nad Trnavou s osadou Dolina a osada Bíňovský mlyn ležiaca v katastrálnom území Bíňoviec. Riaditeľskou funkciou bol poverený Alexander Lubušky, preložený na vlastnú žiadosť zo Štátnej meštianskej školy v Bytči, kde dovtedy pôsobil ako odborný učiteľ. Spolu s ním do Bolerázu prišla aj manželka Margita Lubušky (rod. Martinčeková), odborná učiteľka. Treťou učiteľskou silou bola Mária Rovná, definitívna učiteľka preložená sem na vlastnú žiadosť zo Štátnej ľudovej školy v Lučivnej. Zápis žiakov sa uskutočnil 4. septembra 1946 a tým dňom sa začalo vyučovanie, dočasne však v učebných priestoroch štátnej ľudovej školy, lebo novostavba ešte nebola schopná prevádzky. Vyučovanie začalo 6. januára a slávnostné otvorenie školy sa uskutočnilo 9. februára 1947. Záštitu nad podujatím prevzal MNV.